Utekám do krajiny ľudskej samoty, kde počuť len zurčanie potoka, bzučanie hmyzu a spev vtákov. Kde vládne pokoj, určitý rytmus meniaci sa dňom i nocou. Slnko je mi svedkom obdivu tejto Fibonacciho postupnosti. Hľadám motív fotografovania meniaci hyperkonktivitu na zrkadlo digitálneho minimalizmu. Možnosťou sa stáva moc odkryť tajomstvo vlastného ega, identifikácia seba, spoznanie relevancie nášho pobytu ovplyvného eternitou.